Používaním stránok trnavskyhlas.sk súhlasíte s používaním cookies. Viac info OK

Trnavské rybníky
reklama

VIDEO: Dedove dláto a sny, ktoré neležia ladom. Tí herci sú fakt drevení

RELAX - Tí sú naši | 15.3.2011, 00.00, Vladimír Kampf

Mama, tata, dcéra a kopa marionet. To je bábkové divadlo Animare Silva rodiny Pilátovcov. Do Dolných Orešian sa prisťahovali z Bratislavy. Sú to vlastne utečenci. V hlavnom meste im nevyhovovalo prostredie, v ktorom žili.

VIDEO: Dedove dláto a sny, ktoré neležia ladom. Tí herci sú fakt drevení

Jana Pilátová šla študovať fotografiu, vyštudovala rezbárstvo. Foto: Vladimír Kampf

reklama

 

Bábkové divadlo sa dá hrať s rôznymi bábkami. Pilátovci sa rozhodli pre vyrezávanú klasiku. Nekompromisne. Divadlo hrajú naživo, aby dokázali zareagovať na nálady a pozornosť publika. Tridsať- až štyridsaťminútové predstavenie je na udržanie pozornosti detí asi na hornej hranici. Stáva sa, že diváka prestane baviť nečinne sedieť alebo sa len tak ošívať, vstane a ide si siahnuť na živých panákov.


Tvár a duša
Hlavou divadla je mama Jana Pilátová. Ona dáva tvár a dušu dreveným postavám a vymýšľa scény. Po dvadsiatich rokoch práce si nemusí robiť hlinené modely. Hotové figúrky vidí už v neopracovanom dreve. Tata Peter vyrába kĺby, rekvizity a nábytok. Nie nadarmo je umelecký stolár, ktorého živí najmä reštaurovanie. Spolu s manželkou konzultujú technické požiadavky na bábky. Napríklad drak, na ktorom teraz pracujú, by sa nemal len hýbať, ale mal by chrliť dym alebo paru.
Dcéra Veronika je z nich najlepšia bábkoherečka. Marionety dokáže vodiť najlepšie. Chcela by začať aj s vyrezávaním, ako mama.
Do Dolných Orešian sa dostali preto, že chceli ateliér. Silným argumentom bolo aj prostredie v ktorom žili. „V Bratislave pri Jadrane býval pekný bodrel,“ vysvetľuje Peter. „Každú chvíľu tam niečo letelo do vzduchu. Všelikto si tam vybavoval účty. Manželka viedla dcéru do školy okolo mŕtvoly prikrytej plachtou. Okrem toho bolo kúsok od nás protidrogové centrum. Nedočkavých feťákov čakávali díleri rovno tam. Tí, keď nemali peniaze a mali krízu, boli schopní odtrhnúť náušnice dieťaťu rovno z uší. Ľudia sa báli niekomu niečo povedať. Suseda z vedľajšieho vchodu predávala drogy, akoby sa nechumelilo. Nebola to žiadna pekná stránka Bratislavy. Báli sme sa nechať Veroniku vonku. Tešíme sa, že sme tu.“
 

reklama

Pohľad do zákulisia predstavenia Žabí princ. Foto: Vladimír Kampf

 

Um a umenie
Jana Pilátová išla študovať na umeleckú priemyslovku fotografiu. Jej otec mal k tomuto koníčku mimoriadny vzťah. Doma mali kompletnú kúpeľňovú fotokomoru. „Hneď, ako nás riaditeľ v škole zaraďoval, som mu povedala, že chcem študovať drevorezbu. Zdalo sa mi to zaujímavejšie. Prišlo mi, že fotografovať budem vedieť aj tak.“
Mama hľadala, kde sú korene jej zručnosti a nápaditosti. „Dedo bol stolár. Vyrezával pažby pušiek a podložky poľovníckych trofejí. Ja som ho síce nezažila, ale zdedila som po ňom jedno dláto. Asi to mám v génoch.“
Bábky vyžadujú menej sily. Veľké plastiky sú pre ženu fyzicky náročné. „Aj tie by sa mi páčilo robiť. Stačí mi však, že keď dlhšie držím dláto a tĺčik, napríklad pri vyrezávaní hláv. Cítim, že sa mi sťahujú šľachy. Na ich rozcvičenie mám klavír. Chodila som naň desať rokov.“
Figurálna rezba je najkomplikovanejšia. Vdýchnuť tváram život vyžaduje um a umenie. „Najdôležitejšie sú tvár a ruky. Práve cez ne toho môžem vyjadriť najviac.“

 

Postavičky do predstavenia Žabí princ vyrábali popri iných veciach dva roky. Foto: Vladimír Kampf


Rezbár nerezbár
Po škole sa Jana dostala medzi umeleckých remeselníkov, kde stretla aj Petra. „Mala som šťastie. V bábkovom divadle v tom čase nebolo voľné miesto. Umelecké remeslá prispeli k tomu, že som nadobudla zručnosť.“
Neskôr sa do bábkového divadla dostala a vyrezávala postavy podľa návrhov výtvarníkov. „Základom je mať dobre nabrúsené dláto. Rezbár, ktorý si ho sám nedokáže nabrúsiť, podľa mňa ani nie je rezbár.“
Rešpektovať návrhy výtvarníkov ju spočiatku bavilo. Neskôr si všimla, že im občas niektoré návrhy nesedia a musí ich doťahovať. „Často som do cudzích návrhov dávala kus seba. Nakresliť by som si to dokázala aj sama,“ usmieva sa. „Výroba je zložitejšia. Štvalo ma, že mám nápady, ale nemôžem ich uplatniť. Keby som zostala v divadle a nezaložila si vlastné, tak moje veci by asi ležali ladom.“
Animare Silva, čo po latinsky znamená oživovať drevo, zatiaľ hrá iba Žabieho princa. Onedlho by však malo byť hotové aj predstavenie Ako sa Jano s drakom porátal.

 

Piráti od Pilátov. Ktovie, či v noci neožívajú a nebojujú. Foto: Vladimír Kampf


Vlastná cesta
Výrobe bábok sa Pilátovci venujú už dvadsať rokov. Najprv ich len predávali a venovali sa aj reštaurovaniu. Ich bábky sú v USA, Nórsku, Česku, Rakúsku... Takmer všetky len ako dekorácia. „Bolo nám tiež ľúto, že ich máme po celom svete a naše, slovenské deti z nich nič nemajú. Aj preto sme sa rozhodli pre bábkové divadlo,“ hovorí Jana Pilátová.
Spočiatku spolupracovali s hudobníkmi, ktorí sa venujú dobovej hudbe, a chodili s nimi ako súčasť výchovných koncertov. Päť ľudí naraz sa však nedokázalo uživiť. Rozhodli sa pre vlastnú cestu. „Od našich kamarátov máme požičanú renesančnú hudbu. Bábky sú oblečené v renesančných kostýmoch, kulisy tvorí renesančný nábytok. Chceli sme, aby si to aj tí najmenší dokázali zaradiť a aby im to niečo dalo.“
Spočiatku si mysleli, že ich divadlo bude aj súčasťou historických priestorov kdesi na hrade. „Kým by dospelý študovali expozície, malé deti by si pozreli divadielko. Zatiaľ sme tento zámer nedotiahli. Hrali sme však v Gašparkovom divadle v Bratislave v komornom priestore. Deti sedeli na poduškách. To je ideálne.“
 

Na bábky je najlepšie lipové drevo. Foto: Vladimír Kampf

 

Možno raz
„Nebol by problém vyrezať väčšie bábky a kulisy, ale potom by sme sa nezmestili do auta. Súčasnú scénu máme vyrobenú na rozmer nášho vozidla,“ smeje sa Jana.
Ďalším snom Pilátovcov je aj stála scéna. „Možno raz budeme niekde mať klasické bábkové divadlo. Zatiaľ také priestory nemáme. Keby sa nejaké našli trebárs aj v Trnave, veľmi by nás to potešilo.“
Bábkové divadlo ide do peňazí. „Ak ho robím, nerobím iné. Je to pre nás strata a zábava súčasne. Žiaľ, kultúra je u nás na spoločenskom chvoste. Skúsili sme aj granty, ale zatiaľ sa nám nedarí. Skončiť s tým však nemienime,“ dodáva odhodlane tata Peter.

 


 

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy
TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka spoločnosti WebHouse, s.r.o. Právne informácie | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty
Copyright © 2010-2021 WebHouse, s. r. o. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk

Pocitadlo.sk

Mazda - bonus 2021
reklama