Trnavské rybníky
reklama

Srdce zvona na jelenej šiji, premazanej husacou masťou

RELAX - Na ulici | 16.3.2011, 00.00, prispievatelia

Skupinka priateľov dejín Trnavy na minulej vychádzke vystúpila na najvyššie podlažie južnej veže Kostola sv. Mikuláša. Z osemuholníkovej miestnosti pod kupolou už niekoľko stáročí „živých zvolávajú, mŕtvych oplakávajú a blesky lámu“ tri zvony, ktoré boli v priebehu 1. svetovej vojny ušetrené od preliatia na hlavne kanónov.

Srdce zvona na jelenej šiji, premazanej husacou masťou

Montáž starých zvonov do novej stolice v novembri 2008. Foto: Laco Šebák

reklama

 

Ako nám prezradil náš sprievodca fráter Georgius, jeden zo zvonov patrí medzi najstaršie na Slovensku, ďalší zasa medzi najväčšie. Práve na tento takmer štvortonový zvon, zasvätený sv. Mikulášovi, sme boli zvedaví najviac. Dva menšie zvony - Barboru a Štefana, mohla verejnosť vidieť v roku 2008 v súvislosti s ich zahraničnou cestou za opravou. No Mikuláša sa doposiaľ mohlo dotknúť čo i len pohľadom iba málo vyvolených. Práve sme medzi nich patrili aj my dvanásti a od tohto zážitku nás delilo len pár drevených schodov.


Posledný ako vždy
Ako som predpokladal, starými schodmi som stúpal hore až v poslednej trojčlennej skupinke. Za neveľkým štvorcovým otvorom v strope, po výstupe už vlastne v podlahe, nás vítal Georgius. „Poslední?“ „Ako vždy,“ zafučal som. Ocitli sme sa v presvetlenej miestnosti s ôsmimi gotickými oknami. Bolo vidno, že kedysi siahali až po podlahu a tak ako všetky podobné okná farského kostola mali uprostred kamenný stĺpik a v hornej časti kružbu s trojlístkom. Teraz pocit závratu pri každom okne zaháňal prirobený múrik a sito proti holubom. Popri stene sme sa opatrne presúvali ďalej od otvoru v podlahe. Takmer nebolo kam stúpiť, spodné trámy novej zvonovej stolice ležali na zemi od steny po stenu. Stolica bola vlastne trojitou klietkou z dubových hranolov, vypĺňajúcou takmer celý priestor poschodia. V každom oddelení bol v ťažisku otáčavo zavesený jeden zvon, starostlivo vyvážený novou dubovou hlavou. Zvony dostali aj nové železné srdcia a striebristé remenice, z ktorých viedli remene k novým elektromotorom.

Rébus ostáva
Na prvý pohľad bolo jasné, ktorému zo zvonov sa vraví aj hrubý. Miesto pre zvon s vyše poldruhametrovým priemerom v časti, do ktorej udiera srdce, bolo v strede stolice. Ďalším identifikačným znakom zvona Mikuláš bol rok jeho vyhotovenia, obsiahnutý v nápise Ych, Hans Motko fon Taic-Torf, anno Domini 1583. S prvou časťou rébusu nám pomohol fráter Georgius:
„Literatúra pozná Jána Motku z Banskej Bystrice, neskoršieho mešťana Košíc. Taic-Torf je podľa bádateľov Poprad, kedysi nazývaný Deutschen Dorf. No Taic-Torf znie skôr ako Deutsch Dorf, a tak sa volali neďaleké Šelpice. Okolie Trnavy bolo po vyvraždení a vyplienení Mongolmi v 13. storočí znovu osídlené zväčša prisťahovalcami hovoriacimi nemeckým jazykom. Hans Motko by mohol byť predkom dodnes tu žijúcich Mockovcov.“
Georgius nám vedel odpovedať aj na niektoré technické otázky. Na upevnenie srdca k pútku vo vnútri zvona sa vraj kedysi používal iba kožený remeň zo šije jeleňa, dobre premazaný husacou masťou. Jedno také odtrhnuté srdce zabilo v Hrnčiarovciach v roku 1819 dvanásťročnú dcéru mlynára Michala Herkloviča. „V súvislosti s Hrnčiarovcami vám spomeniem jeden pradávny tamojší zvyk, ktorý tam zrušil až v roku 1830 nový farár. Dvakrát do roka, pred sviatkami sv. Víta a sv. Petra a Pavla, od deviatej večernej hodiny do štvrtej rannej sa neprestajne vyzváňalo na zvon. Pri jeho lane sa po celú noc striedala všetka mládež. Škoda, že si farár Nemečkay nepoznamenal aj pôvod tejto obyčaje. Legendy ponúkajú viacero vysvetlení – vravia o pamiatke na akúsi ničivú hmlu, mračno kobyliek alebo krupobitie.“

reklama

 

Nápis v archaickej nemčine možno podľa frátra Georgia preložiť aj takto: Ja, Ján Mocko zo Šelpíc, roku Pána 1583. Foto: Laco Šebák


Stolica i Matica
Konečne sme si našli čas aj na výhľad cez okenné sitá do okolia. No znovu sa ozval Georgius: „A Hrnčiarovce do tretice: počuli ste meno Jozef Pozdech? Pred pár dňami uplynulo presne dvesto rokov od jeho narodenia v Hrnčiarovciach nad Parnou. Tu sa aj vyučil za kolára, v neďalekých Voderadoch za kováča. Z chudobného chlapca sa stal šikovný remeselník, zlepšovateľ a vynálezca, známy po celom svete. Medzi jeho patenty patrí aj kovová zvonová stolica s netradičným riešením uchytenia zvonov. V Pešti, kde založil rodinnú firmu a napokon aj zomrel, sa venoval aj národno-kultúrnej činnosti. Patril medzi zakladateľov Matice slovenskej.“
V plafóne nad našimi hlavami som si až teraz všimol malé štvorcové dvierka. „Tam až nepôjdeme. Dvierka vedú do podkrovia, z neho sa podobnými dá dostať na strechu hlavnej kopuly, z nej rebríkom až na nadstavbu strechy s guľou a veterným kohútom. Ak zvýši čas, povieme si niečo aj o nich.“ Georgius naznačil, že je čas vrátiť sa opatrne ku skupinke čakajúcej o poschodie nižšie.
„Tak vravíte, že s Barborou a Štefanom ste sa už zoznámili pred dvoma rokmi. Škoda, že na zvone z roku 1569 Fridrich Vilhelm Fischer, ktorý dal Barbore v roku 1874 nové, renesančné šaty, nezanechal nejaký odkaz od pôvodného tvorcu. Nevieme ani jeho meno.“ O chvíľu sme boli znovu na drevom obloženom chóre a Georgius pokračoval: „Možno ním bol Lazár, ktorý iba dva roky predtým, teda v roku 1567, ulial zvon v neďalekom Hlohovci. Túto nevšednú udalosť pripomína v trnavskom archíve uchovávaná pozvánka richtára a rady mesta Fraštak na liatie zvona.“
Točitým kamenným schodiskom v severnej veži sme sa znovu dostali k železným dvierkam, vedúcim do ulice. No Georgius nás viedol o pár schodov nižšie, k dverám, o ktorých sme doteraz nevedeli. Pokračovanie nabudúce

 

LACO ŠEBÁK

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy
TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka Právne informácie | Ochrana osobných údajov | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty | Nastavenie cookies | Cookies politika
Copyright © 2010-2024. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk
Mazda balík výhod
reklama
cale clinic
reklama