Éra nekorunovaného kráľa Betlena

RELAX - Na ulici | 17.8.2011, 00.00, prispievatelia

Skupinka nadšencov pre trnavskú históriu obišla celú Kapitulskú ulicu a znovu sa ocitla pred budovou fary sv. Mikuláša. Odtiaľ sa po trase dávnych vyberačov daní od mešťanov v poslednej mestskej štvrti poberú dolu k bývalému detskému domovu. Na rohu tejto budovy, obkolesenej už pár rokov lešením, sa ich cesta zvrtne do Halenárskej ulice.

Slávna ulica, ktorá ukrývala aj uhorské korunovačné klenoty.

„Prv, než sa vyberieme dolu Ulicou Mikuláša Schneidra-Trnavského a budeme si všímať meštianske domy na jej južnej strane, pozrime sa na túto sošku,“ ozval sa náš sprievodca fráter Georgius. Mních ukázal na sošku ženy zo Zjavenia apoštola Jána vo výklenku na priečelí fary a pokračoval: „Soška Panny Márie je o dva roky staršia ako dominanta na Trojičnom námestí. V roku 1693 ju ako súčasť mariánskeho súsošia dal vyhotoviť kamenárskemu majstrovi Vavrincovi Schreiberovi jágerský biskup Juraj Feneši. Mariánske súsošie bolo pôvodne umiestnené oproti Adalbertínu, no už v roku 1772 bolo pre výstavbu budovy lekárskej fakulty zrušené a soška z vrcholu stĺpa si našla nové miesto tu na stene fary.“

Byt pre organistu
Georgius vykročil do bývalej Seminárskej ulice, ktorá má dnes meno Mikuláša Schneidra-Trnavského. „Prvý dom patrí ešte do Mikulášskeho námestia. V druhej polovici 16. storočia ho vlastnil istý Peter Šuškovič. Za jeho domom stálo šesť ďalších, tie už s vchodmi do tejto ulice. Jeden z nich slúžil zrejme ako služobný byt pre organistu farského kostola. Pripomeňme si, že organ v Kostole sv. Mikuláša stál už v roku 1510. No už v roku 1579 daňový register spomína budovu ako opustený dom organistu. Možno stál na tom istom mieste, ako terajší Dom hudby, v ktorom mal služobný byt o necelé štyri storočia neskôr náš hudobný velikán. Mikuláš Schneider-Trnavský podstatnú časť svojho života pôsobil ako organista a zbormajster v Dóme sv. Mikuláša. No vráťme sa z minulého do 16. storočia,“ povedal mních. Zostal stáť, akoby chcel o tomto dome ešte niečo dopovedať.

Domy Jána Kutašiho
„Susedný dom, ako aj ďalší na Jerišskej ulici, vlastnil biskup a budúci kaločský a ostrihomský arcibiskup Ján Kutaši. V jeho susedstve býval kanonik a slovenský kazateľ z Kostola sv. Michala archanjela Ján Bartalič. Vlastníkmi ďalšieho domu boli opäť Kutašiovci, posledné dva patrili Andrejovi Suchému a Valentínovi Klubníkovi. Tieto domy už nenájdete, na ich mieste stojí už skoro tristo rokov severné krídlo Seminára sv. Štefana. O Šľachtickom seminári na druhej strane cesty sme si už hovorili, hádam len doplním, že keď ho v roku 1630 presťahovali z Kapitulskej na Hollého ulicu, začali ho volať Telegdianum. Nové priestory pre ubytovanie a vzdelávanie mládeže z aristokratických rodín totiž poskytol kaločský arcibiskup Ján Telegdi. Pozor, nie Mikuláš, ale isto ide o jeho príbuzného, zrejme synovca.“

reklama

Keď utekali rády
Táto ulica sa v listinách spomína aj ako Platea qua a Convictum Nobilium itur ad Templum S. Nicolai, čiže Ulica od Šľachtického konviktu po Kostol sv. Mikuláša. Po tom, čo si v blízkosti Telegdiana, respektíve Šľachtického konviktu našiel v roku 1724 svoje nové sídlo aj Seminár sv. Štefana, ulici prischol názov Seminárska. Podľa Schneidra-Trnavského sa volá od roku 1956. Dom hudby, v ktorom žil, má však ešte bohatšiu minulosť.
„Spája sa s veľkou postavu uhorských dejín - sedmohradským kniežaťom a uhorským protikráľom Gabrielom Betlenom,“ hovorí zápalisto mních. „Vtedajší dom ostrihomských kanonikov si nekorunovaný kráľ vybral za svoje sídlo a tu uschovával aj v Bratislave ukoristené korunovačné klenoty. Nebola to však jeho prvá návšteva Trnavy. Do mesta zavítal už v roku 1615, aby uzavrel mierovú zmluvu s uhorským kráľom Matejom II.
O dva roky je Trnava opäť dejiskom dohôd medzi hlavou protihabsburského povstania a kráľovými vyslancami. O rok sa valí z východu smerom na Bratislavu aj s tridsaťtisícovou armádou, cestou rozdáva výtlačky manifestu Sťažnosti Uhorska. Z Trnavy utekajú do bezpečia mníšske rády, klarisky nachádzajú útočisko v Rohožníku. Na jeseň roku 1619 sa Betlen zmocnil Trnavy.“

Kostol z rúk do rúk
Z jeho pobytu mali radosť najmä tunajší kalvíni, ktorí ihneď zabrali farský kostol. „Musia ho však vrátiť,“ pokračuje Georgius,“ a do užívania dostanú schátraný Kostol sv. Jána, ktorý len pred štyrmi rokmi dostali jezuiti. Tí sú vyhnaní, Trnava je aj bez arcibiskupa Petra Pázmaňa - toho z Uhorska vypovedal banskobystrický snem. Betlen dáva jasné rozkazy aj tunajšej, ešte stále z času na čas pracujúcej kníhtlačiarni. Dozorom nad tlačou poveruje zemana Eliáša Pergera, ktorý je aj členom mestskej rady. Začiatkom roka 1620 Betlen Trnavu opúšťa pred cisárskou presilou, no ešte v júni toho roku sa jej opäť zmocňuje. Oblieha aj Bratislavu, kde sa mu podarí získať korunovačné klenoty. Banskobystrický snem ho zvolil za nového uhorského kráľa, no Betlen si ukoristenú korunu nedal na hlavu. V prvý deň roka 1621 zvoláva do Trnavy šľachtický snem, o pár dní prebiehajú v Mikulove rokovania o mieri. Jezuiti dostanú kostol späť, neskôr sa vrátia do svojho kláštora aj klarisky. Pre neplnenie dohôd zo strany cisára Ferdinanda II. je Betlen o dva a pol roka znovu v Trnave. O rok Mikulovskú mierovú zmluvu obe strany znovu potvrdzujú na stretnutí vo Vedni. V lete roku 1626 do tretice prichádza Betlen na územie západného Slovenska, znovu pre nedodržané cisárove sľuby. Po bratislavských rokovaniach odchádza na sklonku roku z Trnavy už naposledy.

TEXT A FOTO: LACO ŠEBÁK